Chameleón

Zde se soustřeďují různí pouliční umělci města Sigilu a prezentují tu svá expresionistická, dekadentní a avantgardní veledílka.

Moderátor: Sadako

Odpovědět
Uživatelský avatar
Elessar
Sigilan
Příspěvky: 1785
Registrován: 1.10.2005 19:39
Bydliště: Desolation Row
Kontaktovat uživatele:

Chameleón

Příspěvek od Elessar »

Tak, nakoniec aj ja som sa rozhodol vyjsť s kožou na trh... Ide o môj prvý vážnejší literárny pokus, ale... snáď sa to čítať dá :) (mmch. mám dojem, že formulovanie tejto úvodnej vety mi trvalo viac času než poviedka samotná :) )
If every time we tell a lie a little fairy dies they must be building death camps in the garden.
Uživatelský avatar
Elessar
Sigilan
Příspěvky: 1785
Registrován: 1.10.2005 19:39
Bydliště: Desolation Row
Kontaktovat uživatele:

Chameleón

Příspěvek od Elessar »

Vstal. Ten okamžik bol vstupenkou na každodenný kolotoč, ktorý s eleganciou skartovačky roztrhal kúzelný sen na nezmyselné útržky. Ešte chvíľu sa snažil ostať v posteli, dozaista najbezpečnejšom mieste na svete, ale budík vo vnútri bol neúprosný a proti jeho vôli ho postavil na nohy. Mechanicky, v rytme ručičiek prešiel do kuchyne a zachytil pohľad zhrbenej, rozsýpajúcej sa karikatúry v zrkadle, ktorej sa na tvári zjavil sarkastický úškľabok- v žiadnom prípade ju nemôže brať vážne. Cigareta a presladená káva ho aspoň nachvíľu pozliepali dohromady. Bol prasknútá škrupina postrádajúca obsah.

Prišiel do školy. Monštrum prezlečené za nevkusný kváder opäť nesklamalo a pohltilo všetok priestor určený pre vlastné myšlienky alebo starosti. Pod taktovkou hŕby papiera sa tu v nudnom a nervnom víre písali technické manuály na pitvu umeleckých diel, inak pestrofarební ľudia tu šedli a kvety sa menili v súbory premenených listov prisadnutých na skrátenej stonke. Samozvaného aristokrata to poburovalo, zmrzačený klaun sa uzíval k smrti a nezdravý zdravý rozum sústavne presvedčoval sám seba, že si udržuje kontrolu. Pri tomto súboji o vlastnú hlavu sa mu príliš často menila farba a to vraj nebolo dobré na pleť, takže ich radšej všetkých zahrabal pod fascikle dôležitých starostí. Bol číslo 7 v triednej knihe.

Sadol si na lavičku v parku. Nechal sa opíjať slnečným nektárom a pohvizdoval si melódiu vtáčieho štebotu- a popritom sa sústredil. Jeho imaginácia začala pomaly, nežne splývať s vonkajším svetom. A keď dozrievajúce čerešne boli čerešňami i tónmi zároveň a vietor rozoznel vo vetvách stromov mohutný organový akord, vedel, že uspel. Stal sa súčasťou ilúzie, skutočnejšej než realita. Bol bytosť s odtieňom brečtanu.

Pri ceste domov stretol tzv. „bandu anonymných idiotov“, ochromených parazitov bez akejkoľvek funkcie- slepá ulička evolúcie tejto doby. Dopad naňho bol očakávaný- doznievajúce struny v jeho duši boli falošne utlmené, z pachu ich výkrikov mu nabehli zimomriavky a nakazil sa iracionálnym strachom, ktorý mu rozhrýzol posledné zvyšky sebadôvery. Nemalo to žiaden dlhodobý účinok a bolo to až smiešne nezmyselné, ale nemal to rád. Bol ustrašený paranoik so zlomenou chrbticou.

Dorazil domov. Sterilita bytového prostredia ho zhypnotizovala a tak sa radšej rozhodol izolovať sám seba od všetkých pekných, ale neužitočných radostí. Mihnutím plastového prútika zmenil priestor na čakáreň, za ktorej dverami sa dozaista ukrývalo nespočet vzrušujúcich zážitkov, stači stlačiť kľučku a... ďalšia čakáreň. Zaplakal. Zase. Zase sa stratil. Teraz naozaj ostávalo len čakať. Bol pacient, chorý od nudy a únavy.

Výnimočne našiel kľúč sám- víťazoslávne pozrel na pero v ruke. Miles Davis mu pripomenul, že sloboda nie je natoľko abstraktný pojem, ako by sa mohlo zdať. Ovlažil si zmysly a začal tvoriť. S radosťou sledoval, ako sa čriepky jeho pamäte prelievajú na papier a vytvárajú symbolickú záhradku. Má tvar chameleóna, napadlo ho a tvár mu zalial rumenec hrdosti. V tom sa zarazil a všimol si všadeprítomnej slovnej buriny. V chvíľke zaváhania ho nečakane prepadli aj výčitky svedomia, prečo tvorí sám pre seba a zbytočne plytvá papierom. Už takmer spadol do bludiska neistoty, keď sa našťastie spamätal a zasadil ďalšiu vetu. Bol späť v maličkej, ale útulnej krajine jazzu, čaju, mandlí a píšuceho pera. Bol prekladateľ vlastných pocitov.

Vstal. Napadlo ho, že by sa niekedy mohol aj zobudiť.
If every time we tell a lie a little fairy dies they must be building death camps in the garden.
Odpovědět

Zpět na „Lazzova akademie bujné rozladěnosti“