Takže pár príbehov z mojich začiatkov v BG2. Keď som túto hru hral po prvý krát bol som úplný RPG zelenáč - hral som predtým len pár RPG. A podľa toho tá hra vyzerala - avšak to malo svoje kúzlo - o true RP totiž nebola núdza... pripomínam, že mnoho zážitkov ovplyvnilo to, že som vôbec nevedel poriadne bojovať...
Mnoho lokácií v hre ostali neprejdené. Ale z rôznych pochopiteľných dôbodov:
Ako som to vôbec hral?
Takže bojovať som vôbec nevedel. Príbehovou líniou som letel tak rýchlo, že som za sebou zanechával polovicu questov, hra ma naprosto pohltila...
Hral som za divokého mága. Vlastnosti som mu navolil veľmi skutočne idiotsky - Sila 18, Inteligencia 13 a viac už vám asi ani netreba...
Prvých pár dní som proste len blúdil Athkatlou - dostal som napr. do Chudimskej štvrte kde som celú noc hľdal krčmu aby som sa vyspal a žobrákovi som venoval kvôli odpovediam na otázky svoj celý majetok - cca 150 zlatých. Kvôli letu hrou som prehliadal množstvo vecí - ako napr. nové kúzla atď... však o lete hrou svedčí len to, že som do Spellholdu vyrazil okamžite po splnení questov na Umarinej vrchovine, Tvrze De'Arnis a Trhova. Vo vetrných vŕškoch som skončil nieekde začiatkom dungeonu - vďaka upírom - cez tých som neprešiel - utiekol som od nich tak, že som si a ni neprečítal názov "tej záhadnej potvory". No ale najviac srandy som si užil v Athkatle. Aj keď vtedy to boli smrteĺne vážne život ohrozujúce situácie... keď ma napadla banda nejakých zlodejíčkov, tak som sa skoro strachom skryl pod stoličku... a po tesnom víťazstve v boji som sa radoval ako blázon - aj keď strach z toho, čo ma v uliciach Athkatly čaká bol permanentný...
Najväčší šok som asi zažil raz pri potulkoch nočnou Athkatlou. Narazil som na jednu veľmi zvláštnu osobu rozprávajúcu sa so zlodejmi - tá osoba bola upírka - ani som si neprečítal jej popisok, ale radšej som rýchlo utekal do najbližšej krčmy vyspať sa... druhú noc sa opakovalo to isté - upírka totiž vyzerala nebezepečne a tak som zase utiekol. Tretiu noc som sa zakrádal Athkatlou celý posratý, čo sa zase stane... narazil som na nejakého vydeseného chlapíka, ktorý pred niečím utekal... a boli tu! prišli upíri. Upírka sa ma samozrejme okamžite spýtala či ju nechám zlodeja zabiť - ako správny zástanca dobra - som sa postavil proti nej - aj keď som sa tak strašne bál, že som ledva držal myšku v ruke... začal sa boj - upírka mi poriadne dávala - nejakou náhodou sa mi ju podarilo zabiť... zlodejíček sa poďakoval a zmizol... po súboji som ostal ale taký vystrašený, že som sa už nočnej Athkatle radšej vyhýbal...
Inak viete, že som nevedel čo je vysatie úrovní? Ako napíšem zachvíľu došiel som do Spellholdu - bolo mi divné, že moje postavy už nejaký čas nenabrali novú úroveň a že podozrivo ľahko umierajú... celý Spellhold som prešiel s 3 postavami s kompletne vysatými úrovňami - najviac doplácal asi Minsc - ten mohol mať cca 26 života. Tieto úrovne mi chýbali už od Bodhi a ja som si to vôbec nevšimol... tak isto som nevedel, že sa dajú oživiť mŕtvi - zistil som, že toto kúzlo mám až keď som došiel von z Čarotvze... uuf vtedy som sa cítil ako keby som objavil Ameriku...
V tejto hre som naďalej pokračoval - po Spellholde som zázrakom prešiel Podtemnom, ktoré mi skutočne dalo zabrať - ledva som vyšiel von - ptom som eštev Amne splnil pár questov a utekal zabiť Bodhi - čo s pomocou Drizzta spol našťastie vyšlo, Suldanesselarom som prešiel spôsobom - okružná cesta okolo a hlavne sa vyhnúť golemom - tí by ma zabili. Neskôr som došiel do ToB, ale s priemerným levelom na postavu - 14! Áno len... a hlavným dôvodom bola ako inak môj povestný strach... tu sú ďalšie jeho diela:
Prečo som bol v chrámovej štvrti za celú hru len 2 min a už nikdy viac?
Dostal som quest od Mae'Vara - ukradnúť sošku z Lanthanderovho chrámu. Moje zlodejské schopnosti neboli moc veĺké. Len tak BTW - nemal som zlodeja - Yoshima som na radu kamaráta, ktorý si zo svojho hrania BG pamätal tak akurát to, že Yoshimo by ma mal zradiť - teda presnejšie mal info z druhej ruky, o Janovi som nevedel a Imoen bola viete kde... ale to by pri riešení tohto primitívneho questu vôbev nevadilo... lenže ja som prišiel do chrámu, zobral len tak sošku a ... napadli ma stráže... tých som sa vďaka ich ozbrojenému vzhľadu bál tak, že som radšej utekal a nikdy sa do tejto štrte už nevrátil, lebo som sa bál, že ma znovu napadnú...
Prečo som sa bál vojsť do Dobrodruhovho krámku?
Pretože počas tej hry som nemal práve najlepšiu povesť - robil som niekedy aj čo som nechel. A keď máš zlú povesť chodia po Tebe tie komandá Zahalených a vojakov. No pri vstupe do DK, sa mi do vnútra narvalo jedno asi 20-členné takéto komando, ktoré ma za 20 sekúnd rozbilo na kúsky. A ja som myslel, že oni tam budú vždy a tak som tam nikdy viac nešiel...
Prečo som sa vyhýbal Medenej čelenke?
V Medenj Čelenke pri vchode stojí taký idiotský bitkár. Vždy keď k nemu prídešš, tak s Tebou nadviaže rozhovor, ale aj to sa dá obísť. Po rozhovore sa s ním môžeš pobiť, ale tiež aj nemusíš. Ja som sa s ním pobil - bol to šmejd a to neskutočný, ale mňa rozniesol na topánkach už za pár sekúnd. Ten je taký slabý, že by ho zabil aj skřet, ale ja som s mágom vôbec nevedel bojovať. A tak som sa bál, že pre mňa žiadne vyhováranie z bitky a jeho obchádzanie neexistovalo a ešte aj vchody MČ som obchádzal 30 metrov okolo...
A čoho som sa ešte bál?
Bál som sa ísť na strechu medenej čelenky - bol tam jeden drsne vyzerajúci pirát s veľkým mečom - s tým som sa ani nepúšťal radšej do boja. Okrem toho, že som po meste nikdy kvôli upírom ( ani som nevedel čo tie divne vyzerajúce potvory, ktoré ma vraždia jednou ranou sú ), lebo som sa ich bál. Vždy som niekam zaliezol. Bál som sa prejsť celou Chudimskou štvrťou, lebo na jednej strane sa nachádzali 2 slabučkí zlodejíčkovia - Corhvale a Bregg, ktorí hovorili niečo tajomné, potom ma napadli a vždy zabili.Tých som sa bál ako čert kríža. Velmi som sa bál tiež tej party na 2. poschodí Doupete sedmi zahalených - tam som raz nedopatrením vošiel a strašne týchlo ma zabili - schody na druhé poschodie som tiež obchádzal peknou okľukou... tiež som sa bál vojsť do budovy Rady šiestich - bol som tam asi 3x a potom ma tam napadli Zahalení a nikdy viac som tam nešiel. Na cintorín do hrobiek ( okrem Bohdinej ) som ani nevkročil - bál som sa "veľkých" kostlivcov... a nižšie krypty som našiel ešte pred questom pre Bodhi a tam som sa bál vôbec len urobiť krok - pasce ( nemal som zlodeja, Imoen mi vzali, že je Yoshimo zlodej som si nevšimol a o Janovi som nevedel... ) tie mi naháňali strach... a tiež tie záhadné vražedné potvory ( upíri ) - proste to bol ťažký horror...
Túto hru som došiel až do ToB - tam som sa ešte aj vo WK dostal po poslednú pečať - na družinu Marilith a spol. som však nemal a tak som to vzdal. Podarilo sa mi po cca. 60 loadoch zabiť Sendai a Abazigala podobne... zabil som aj Balthazara... zastavil ma až Ničiteľ - aj napriek skúsenostiam, ktoré som stihol nadobnunúť - naučil som sa relatívne dobre bojovať, aj keď družina bola zle od začiatku manažovaná... na tento súboj som nemal - však si vezmite, že som ani nemal potuchy o funkcii očarovania zbrane... takže tam som to skončil...
Ale hlavne vďaka týmto RP tortúram to boli moje najkrajšie RPG časy...
To je zatiaľ všetko - pýtajte sa ešte na vyriešenie inýchkonkrétnych situácií pokiaľ vás to zaujíma alebo kľudne aj na niečo iné... špeciálne prosím Frostyho aby mi pripomenul na čo všetko som ešte zabudol...